V tomto zasneženom a oblačnom čase možno príde vhod spomienka na slnko a teplo prostredníctvom zopár fotiek o rumunskej lesnej železničke Viseu de Sus v oblasti Maramures. Je to od maďarských hraníc ešte asi 200km na východ. Autorkou fotografií z minulého leta je Jana Lišaníková.

Na cestu vlakom dostanete klasický lepenkový cestovný lístok. Pôvodne asi 42km funkčnej trate je však vďaka povodni z roku 2008 podstatne skrátených, pozdĺž trate je vidieť škody aj po rokoch. Povodeň vtedy prišla prudko, v bahne uviazol turistický vlak a vyslobodili ich až na ďalší deň. Ak sa tam na výlet vyberiete, sledujte radšej predpoveď počasia dôkladnejšie. V oblasti nikdy o zrážky núdza nebola, ale vtedy to bolo priveľa aj na domácich. Trať sa kľukatí v malebnom údolí pozdĺž miestneho potoka Vaser a stále sa používa na zvážanie dreva. Je to naozaj asi posledná karpatská lesná železnica slúžiaca pôvodnému účelu. Majú funkčné štyri parné lokomotívy, ktoré vozia drevo i turistov a niekoľko menších dieselových strojov, hlavne na posunovanie. Zopár ďalších parných lokomotív je už nefunkčných, ale ešte sú zachovalé aspoň na výstavné účely. Vidieť tu môžete aj nákladné či osobné autá upravené na prevádzku po koľajniciach, napríklad už odstavenú Volgu alebo Ford minibus, ktorý ešte funkčný bol. Ubytovanie priamo vo východzej stanici úzkorozchodky je možné v hoteli Karpatský express, čo je vlastne statický vlak obsahujúci okrem veľkej pary 2-10-0 s číslom 150-216 jeden reštauračný a dva ležadlové vozne.

V roku 2009 som uverejnil fotoprechádzku po žst. Poštorná neďaleko mesta Břeclav. Kamarát vláčikár Víťa z Moravy mi zaslal cez tieto Vianoce (2012/2013) fotografie z prechádzky okolo vlečky, čo odbočuje neďaleko staničky do miestnej fabriky na výrobu porcelánových záchodových mís. Osobne som sa veľmi potešil, nakoľko vlečky sú mojou srdcovkou viac ako stanice. Pri posune sa zahrám určite viac ako pri pozeraní na osobáky alebo rýchliky. Ospravedlňujem sa Víťovi, že sa mi podarilo túto tému spracovať až teraz.

Sud je veľmi vďačný doplnok. Asi nebude žiaden problém, kam s ním. Môže len tak ležať niekde v tráve, stáť vedľa budovy, alebo len tak voľne stojaci. Krásne na sudoch je, že na nich zvykne veľmi pekne kvitnúť hrdza. Pozrieme sa, ako sa dá niečo takéto napodobniť. Budeme patinovať sudy vo veľkosti TT. Popísané techniky sú použiteľné aj v H0. Hlavnou použitou technikou je chipping, čo je technika, ktorou sa pokúsime dosiahnuť efekt odlupujúcej sa farby.

Doplnené o nové VIDEO.

To minuloročné stretnutie bolo asi posledné (80%), tohtoročné bolo asi určite posledné (95%) v budove SIEMENSu na Stromovej, nakoľko na jar 2013 sa firma sťahuje do nových priestorov. Stretnutie bolo ako sme všetci čakali - náročné. Predvádzať niečo takéto a nemá to behať stále dokola, je náročné. Ďakujem všetkým, ktorí prišli pomôcť a ktorých sme mohli stretnúť a porozprávať sa s nimi, zbilancovať na začiatku roka, čo bolo a čo bude.

Základom pre pojazd je osvedčená V100 od Tilliga. Koncepcia pojazdu bola popísaná tu s tým rozdielom, že pôvodný pojazd nie je rozdelený na tri časti, ale len na dve časti.

Vážení priaznivci modelovej železnice, tradičné zimné bratislavské stretnutie sa tradične koná koncom januára v tradičnej zasadačke firmy SIEMENS Bratislava na Stromovej ulici.

Na stránkach internetu a tiež Railnet-u sa popísalo o prestavníkoch a výhybkách už asi aj dosť. Myslím si, že táto téma je ale nekonečná, a to z dôvodu vývoja nových technológií, ale najmä z dôvodu, že táto časť koľajovej trate je viac ako dôležitá - jej spoľahlivosť, či nespoľahlivosť vie pokaziť každú radosť z našej hry.

Dnes bude v hľadáčiku záujmu skoro novinka (aj keď na svete je už nejaké roky, na Slovensku sa začína objavovať vo väčšom počte až teraz) prestavník od americkej firmy s názvom "Slow motion Tortoise", čiže pomalá korytnačka.

Tak, ako mnohí iní modelári, mám aj ja vo svojom „vozňovom depe“ rýchlikové vozne vyrobené v polovici 90-tych rokov minulého storočia holandskou firmou PSK pre českých a slovenských modelárov.

Podľa môjho názoru to boli v dobe výroby nadpriemerné modely, aj keď boli „vďaka technologickým a cenovým kompromisom“ niektoré časti menej pravdivo spracované, prípadne zjednodušené. Ale boli to v tom čase na modelárskom TT trhu jediné rýchlikové vozne s popisom ČSD, ktoré mali neskrátenú dĺžku skrine, teda 220 mm.

Pred časom som uverejnil článok o mojej prvej flokovačke TU. Je zhotovená z dvoch malých železných trafáčikov a tým pádom je trošku ťažšia. Pred časom som začal rozmýšľať nad niečím ľahším. Elektronická plácačka na muchy ako flokovačka sa mi moc nepozdáva, tak som pátral po niečom inom. Na Ebay-i som objavil zdroj záporného vysokého napätia 12V/6kV ako Air Ioniser. Je to taký malý čierny box, menič s tromi vývodmi. Dáva to síce záporné napätie na výstupe, ale tráve je to úplne jedno. Keďže všetko dôležité už je vo vnútri, stačí nam pár súčiastok naokolo.

Po dlhšej odmlke prichádzam s pokračovaním stavby M286. Prechádzajúci článok zo stavby tohto motoráčika som skončil hrubou stavbou karosérie. Oproti pôvodnej verzii som prepracoval uchytenie pojazdu. Pôvodné uchytenie štyrmi skrutkami v priestore pre cestujúcich som nahradil uchytením na krajných prepážkach. Na uchytenie som použil pôvodné úchyty, ktoré som prispájkoval ku krajným priečkam. Tým som mohol úchyty v priestore pre cestujúcich odstrániť, čím sa výrazne zjednoduší modelovanie interiéru a neskoršie osadzovanie okien.

Pre bežného, modulmi nenakazeného návštevníka prevádzkového stretnutia, často nie je jasné, že čo sa tam deje, pokiaľ mu to niekto z účastníkov viac či menej podrobne neokomentuje. Niektorí návštevníci sa tam vyskytnú, len aby si pozreli „výstavku vláčikov“, ale niektorých aj zaujíma, o čom to celé je, ako to vzniká a prečo tam napríklad pobehujeme, telefonujeme si alebo nosíme akési kartičky s fotkami vagónikov. Tento článok je určený práve zvedavejšej skupine.

Nie je to vyčerpávajúca kuchárka pre modulovkára, ale len úvodná informácia pre návštevníka prevádzkového stretnutia, ktorý chce tušiť viac.

Už je jeseň, dni sa nám skracujú a už nie je ani veľmi pekne byť celý deň vonku. Tak môžeme začať modelárčiť. Dnes sa za múzou vyberieme do oblasti Veľkého Javormíka. Minule sme skončili na koncovej stanici Makov na Slovenskej strane. Dnes začneme na koncovej stanici Velké Karlovice, ako inak na Morave.

Žst. Velké Karlovice je koncovou stanicou lokálnej trete Vsetín - Velké Karlovice. Aj keď defakto nie je koncovou, lebo na konci stanice nie je "šturc", ale trať pokračuje cez most ponad potok do fabriky na spracovanie dreva.

Do podobných lokotraktorov som zamilovaný. Preto som očakával tento model od prvej chvíle ako výrobca ohlásil, že pripravuje úplne prepracovaný nový model V36 (T334). Keď prišla krabička bol som nad mieru spokojný - vyvahadlované kolesá, osvetlenie modelu, jemné prevedenie. Nečudo, že som ihneď chcel dať do vnútra DCC dekóder a prebehnúť ho.

Toto mala byť ľahká úloha, tak na 10 sekúnd. Podľa popisu modelu má obsahovať konektor na pripojenie DCC podľa NEM. Všetko je tak, ale aj inak.

Chceli sme si urobiť lokálne (v blízkom okolí BA) pohodové stretnutie ako pokus, či test. Nakoniec si myslím, že tento možno nultý ročník by sa dal kľudne prehlásiť za ročník prvý. Od začiatku vzniku myšlienky urobiť stretnutie, bol zámer vytvoriť jazdiace stretnutie, kde na prvom mieste bude pohoda, radosť z hry a načerpanie pozitívnej energie v tomto dnes nie utešenom svete. Podľa môjho názoru sa to podarilo, bolo to jedno z mála stretnutí, kde som bol smutný, že je koniec.