Výhrevňa na lokálnej trati

Vo veľkých a uzlových staniciach sa stavali lokomotívne depá s celým zázemím pre ošetrenie a opravy prevádzkovaných lokomotív. Ale existovali aj malé výhrevne. Takéto výhrevne boli potrebné na lokálnych tratiach, aby (spravidla na ich konci) mohla rušňová čata lokomotívu večer ošetriť (doplnenie vody, uhlia, odpopolnenie, premazanie...) a na noc uložiť pod strechu. Rušňová čata potom prespala v miestnej železničnej ubytovni (nazývanej kasárne), aby ráno lokomotívu „prebudila“ a pristavila na ranný vlak. Takýmto spôsobom (prenocovaním lokomotívy a personálu na konci lokálnej trati) sa ušetrili „mŕtve kilometre“, ktoré by každý deň musela lokomotíva večer a ráno prejsť do/zo svojho domovského depa.

Jedna z takýchto, dnes už nevyužívaná výhrevňa stojí (zatiaľ) v železničnej stanici Plavecký Mikuláš. Už niekoľkokrát sme tam boli fotiť, ale vždy sme si zabudli zobrať so sebou meter a výhrevňu pomerať (okrem toho som si stále nahováral, že snáď niekde splaším stavebný výkres...). Na našej poslednej tohtoročnej výprave na Záhorie som si meter pribalil a tak sme sa namerali do sýtosti a okrem skladiska a latríny v Plaveckom Podhradí sme pomerali aj výhrevňu. Viac škica (nie je kreslená v mierke) a fotodokumentácia (fotografie sú z viacerých návštev...). Škica zobrazuje výhrevňu bez prístavby, ktorá je na jej ľavej strane:

Marian Pavúk Paulini