Ďalej som začal riešiť pohon výhybky. Vhodne vytvarovaná struna v trubičke (obe z Artolu) prechádzajúcej pod modul, trubička prilepená tavným lepidlom, aby nemala v polystyréne vôľu ani pri namáhaní v krajnej polohe.
Tu som mal troška problém s prevŕtaním, keďže som nemal dlhý vrták. Preniesol som si však umiestnenie otvoru viacnásobným meraním odstupu diery od rámu z hornej časti dole a vŕtal som drevo odspodu. Je zrejmé, že vzdialenosť trubičky od osi koľají je najvhodnejšia tam, kde sú zelená a modrá vzdialenosť rovnaké pri výhybke s jazykmi v strednej polohe. Potom na dovŕtanie cez styrodur a korok stačilo už len pretlačiť tyčku, vhodné je dávať pozor na jej kolmosť voči podkladu. Inak by pohon mohol drhnúť.
No a prišla chvíľa velkého patlania. Naniesol som na terén vlečky masu zhotovenú zo sadry zmiešanej s PattexWoodom....
... a farebne ju „zladil“ s pôvodným kamenným povrchom cementovou vodou. Použil som sadru bielu, pretože šedá sadra bola voči okoliu príliš tmavá a prechod z bledšieho do tmavšieho je jednoduchší než naopak.
Bledší štvorec medzi vlečkou a skalou ukazuje budúce umiestnenie drtičky. Pod koľajami hlavnej trate podložený biely papierik so zárezmi na káble je dodatočná oprava korkového podložia, ktoré sa mi podarilo preboriť pri vŕtaní otvorov na káble špicom vŕtačkového skľučovadla, keď som tlačil viac, než bolo rozumné (nemám stojanovú). Jednotlivé vrstvy preglejky kladú rozličný odpor vrtáku a práve tá posledná vrstva kládla odpor akosi väčší, že som dostatočne neudržal vŕtačkovú hlavu nad korkom.
Stojanová vŕtačka je v tomto samozrejme bezpečnejšia, lebo pekne kontroluje hĺbku vrtu, ale robil som to len v lufte z ruky. Osvedčilo sa mi potom preto vŕtať diery cez väčšiu podložku, pričom väčšiu znamená 30-40mm s otvorom dostatočne veľkým pre vrták (používam 5mm), ale dostatočne malým, aby časti skľučovadla nedosiahli na korok. Tak som mohol aj do položky naraziť, ale demolačný efekt to už nemalo, plocha podložky prípadný náraz rozniesla po väčšej ploche styroduru.
Prestavník simuluje historicky používané zabezpečenie výhybky zámkami s dvoma kľúčmi. Výhybka je v jednej polohe uzamknutá jedným kľúčom a v druhej polohe kľúčom druhým. Na prestavenie výhybky je potrebné mať vo výhybke oba kľúče. Kľúč je možné vytiahnuť len v krajnej polohe, pričom jeden z nich ostáva vždy v zámku zaistený. Vytiahnutý kľúč je uložený u výhybkára. Ak má každý kľúč vhodné označenie alebo prívesok, je veľmi jednoduché už len pohľadom na neho zistiť aktuálnu polohu výhybky. Prívesok môže obsahovať nápis a/alebo geometrický tvar. Na strane 5 dokumentu http://public.rfx.cz/cd/Z/Z1_P%f8%edloha2_v6.2_Tabule.pdf je vidieť priam poloautomatické zariadenie na nastavenie výhybiek – nalistovaním požadovanej vlakovej cesty „pravítkom“ (žlté) sa zobrazia farebné a tvarové kombinácie príveskov na kľúče (fialové), ktoré majú zodpovedať reálne zaveseným kľúčom a tak obsluha veľmi jednoducho vie skontrolovať, čo ako je nastavené.
Kľúč môže výhybkár pri lepších riešeniach zasunúť do zabezpečovacieho zariadenia, ktoré na základe zasunutého kľúča vie, ako je ktorá výhybka nastavená. Následne z toho mechanickou logikou bolo možné odvodiť, ktoré návestidlo je odomknuteľné pre signál voľno.
Kameňolom žiadne zabezpečovacie zariadenie nemá, uspokojil som sa s kľúčom „na vešiaku“ a príveskom. Pre tento účel sa dajú použiť bežné nábytkové zámky, buď kombinácia ľavý + pravý alebo oba univerzálne. Nehodia sa viacpolohové zámky, čiže také, čo sa dajú zamknúť postupne až na dve polohy. Veľa miesta pod modulom nie je, takže som v Baumaxe zobral asi najmenšie, ktoré som videl.
Celé čaro prestavníka je v pevnom spojení jazýčkov oboch zámkov a nastavení ich vhodnej vzdialenosti pevnou podložkou. Vhodná vzdialenosť znamená to, že pri úplnom vysunutí jedného z nich sa druhý ešte nesmie kompletne zasunúť. Tým sa docieli to, že z prvého síce ide kľúč vytiahnuť, ale z druhého nie. Jazýčky sa pri pohybe nepohybujú len v jednom smere („viklajú sa“), preto pokusy ani so „superlepidlami“ nedopadli dobre, jazýčky sa po niekoľkých desiatkach pohybov rozpojili. Možno by to išlo aj zvariť, ale zámok nie je rozoberateľný a jednoduchšie mi bolo do oboch jazýčkov urobiť hlboký zárez pílkou na železo a previazať oba jazýčky plastovými rýchloviazačmi. To je dostatočne pevné spojenie, ale súčasne zabezpečuje dostatočnú vôľu pre mechanizmus zámku. Základovou doskou pre prototyp prestavníka je kúsok plexiskla. Vynechanými otvormi bude prestavník pripevnený na rám modulu.
Nakoniec po odladení funkcie som ešte celý spoj predsa len zapatlal lepidlom D4, tým sa aj znížila vôľa pri pohybe.
Zámok je osadený natesno v hrubom ráme, takže ani žiadne dištančné pripevnenie nebolo potrebné. Je potrebné ustriehnuť, či sa lepidlom zapatlané uchytenie tiahla k jazykom nešúcha po dreve (po vnútornej strane), zbytočne by to sťažovalo chod prestavníka.
Diera vľavo je pozostatok po otvore na pôvodné tlačidlá prepínania výhybky, to príde vo finále zakryť.
Pozornejší čitateľ si isto všimne v ľavom zámku zasunutý zvyšok kľúča. Toto je moje „dočasné“ riešenie konfliktu medzi tým, že pri pri transporte modulov nie je žiadúce mať kľúč v zámku kvôli jeho ľahkému poškodeniu alebo zavadzaniu, ale na druhej strane je princíp funkcie prestavníka v tom, že aspoň jeden kľúč je vždy nevytiahnuteľný. A nevymyslel som na to nič lepšie, než odrezať jeden kľúč na minimálnu dĺžku, ktorá sa ešte dá prstami otočiť, ale pri transporte modulu podstatne zavadzať nebude. Samozrejme, pri používaní prestavníka sú v zámkoch kľúče plnohodnotné. Výrobca kancelárskeho nábytku Steelcase má na zásuvkách pod pracovnou doskou sklápacie kľúče, ktoré na podobný problém pamätajú, ale vnútorný mechanizmus je úplne iný, než potrebujem pre tento prestavník. Plastový kľúč na fotke by asi aj tak veľa neprežil, ak by na ňom mal ležať celý modul.
Ideálna verzia je zámok zapustený pod povrch, obdobným spôsobom ako majú mnohí modulári zapustené mechanické tiahla výhybiek.
Prenos pohybu je vedený trasou vymedzenou šróbikmi. Na zvýšenie zdvihu som použil páku s pevným bodom vpravo hore, opierajúcu sa o rýchloupínač nôh.
Tento prevod je dočasný. Okrem iného je tam totiž zásadný problém so vzdialenosťou medzi výhybkou a úchytným otvorom v čele modulu, čo znamená opatrné uchopenie modulu, inak si pokrivím tiahla a to ovplyvní spoľahlivosť výhybkového prehadzovania. Dodatočne som síce priestor pre prsty od tiahla oddelil, ale bude to inak.
Mosadzné tiahla je možné aj letovať, ale rýchlejšie a hlavne a nastaviteľnejšie je spájanie cez kovové časti svorkovníc - čokoládiek. Potom môžeme na tiahla použiť aj neletovateľné kovy. Neviem, ako vyslobodzujete z plastu kovové črevá čokoládiek vy, ale ja to robím tak, že najprv vyskrutkujem/uvoľním šróbiky na maximum (nevypadnú úplne, len už nie sú zaskrutkované v závite kovového valčeka) a kombinačkami ten šróbik v plaste ukrútim a tým plast odtrhnem. Zopakujem to aj s druhým šróbikom a potom už kovový valček z čokoládky vypadne často aj sám alebo ho vytlačím skrutkovačom. A nakoniec už len vybrať šróbik z ukrúteného plastového valčeka a je to hotovo.
Elektrika bola v podstate asi najjednoduchšia zmena. Pôvodné „staré“ banániky boli nahradené novými podľa http://www.railnet.sk/view.php?cisloclanku=2008030010. Prierez priebežných káblov od čela po čelo je 1,5mm2, prívody ku koľajniciam a výhybke majú 0,75 mm2. Ukončenie káblov v čokoládkach. Priebežné banániky upevnené prilepeným veľkým štipcom z Rempa (foto). Káble upevnené na podklad širokou lepiacou páskou. Zapojenie výhybky podľa http://www.railnet.sk/view.php?cisloclanku=2006051602 alebo http://dcc-mueller.de/wire4dcc/turnout4.gif s páčkovým dvojitým prepínačom pre srdcovku. Na predchádzajúcej fotke podvozku ešte prepínač nie je osadený, ale jeho páčka je upevnená nad spodným čiernym sadrokartónovým šróbikom.
Toľko druhá časť. Ďalší diel by mal popísať povrchové úpravy - zaštrkovanie, budovy, zeleň, ale to radšej až po Kokave 
K tomuto článku nebol doposiaľ priradený žiadny komentár!
