Zaujímavým námetom na modelové (modulové) koľajisko môže byť továreň, ktorá vyrába tehly, alebo vápno. Staré vápenky, kde sa vyrábalo do cca 1960 kusové vápno systémom práce a použitím podobných pecí pripomínali tehelne. (iba namiesto hliniska mali lom na vápenec). Tento námet nám dovoľuje dokonca skĺbiť normálnerozchodnú trať s úzkorozchodnou.
Z hľadiska technológie by mala tehelňa mať:
1. Hlinisko – čiže ťažobnú jamu, odkiaľ sa ťažila tehliarska hlina
2. Dopravný systém na dopravu hliny ( v malých tehelniach to boli najprv povozy, potom úzkorozchodné železničky, neskôr pásové dopravníky alebo v prípade väčších tehelní a vzdialenejších hlinísk nákladné lanovky)
3. Skladisko hliny, kde hlina dozrievala (vo väčších tehelniach s celoročnou prevádzkou kryté v budove)
4. Lisovňa – miesto, kde sa hlina najprv vymiešala a následne sa lisovali tehly
5. Sušiareň – zväčša drevené baraky vykurované parou, kde sa sušili surové tehly
6. Pec – budova s kruhovou, v súčasnosti už tunelovou pecou
7. Kotolňa – tepláreň, energoblok
Vybudovanie tehelne súviselo so zdrojom kvalitnej tehliarskej hliny a samozrejme s dopytom po tehliarskych výrobkoch. V Pezinku napríklad vznikli tehelne dve. Jedna z nich postupne zanikla a už iba názov vodnej nádrže Dolná tehelňa, ktorá ostala po hlinisku pripomína jej existenciu. Tá druhá existuje dodnes a postupne prešla (prechádza) historickým vývojom. Je to pomerne veľká tehelňa, kde v najväčšom rozmachu naraz pálili tehlu tri kruhové pece (dnes už tunelové). Čo sú kruhové pece je najlepšie vysvetliť na obrázku.
Tehliarsku pec si môžete predstaviť ako klenbovú pivnicu s výškou cca 3m, ktorá je pôdorysne usporiadaná do pretiahnutého kruhu (elipsy?) . Pec dostala svoj názov ani nie od vzhľadu, ale od systému práce – do kruhu. Je to (teoreticky) nikdy nekončiaci proces, kde v smere šípok postupuje oheň za surovou tehlou a tam, kde sa ukončí vypaľovanie sa tehla vyberá. Takže na jednej strane „vyvážači“ vyberú tehly, za nimi navážači tehly vložia a pecmajster (palič) dáva pozor na peciarov, ktorí podľa jeho pokynov nasýpajú uhlie z vrchu cez systém prieduchov tam, kde má oheň horieť (neskôr sa namiesto uhlia iba presúvali plynové horáky). Tehly sa do pece vkladajú a vykladajú cez manipulačné otvory cca 1,8 m vysoké a 0,8 m široké s klenbovým stropom. Otvor sa po naplnení zamuroval tehlami a ako spojovacia hmota sa použila tehliarska hlina. Po vypálení tehál v peci sa príslušný otvor vybúral. Na dopravu tehál do a z pece sa používali najprv tragače, neskôr sa okolo celej pece postavila 600mm železnička. Vozíky sa po koľajniciach tlačili ručne a tak v celom priestore nebolo treba výhybiek, ale na otáčanie stačili točnice. V peci koľajnice neboli, ale vždy sa pri otvorenom manipulačnom otvore postavila prenosná točnica s nájazdmi a prenosnými koľajovými poliami sa vbehlo dovnútra ( na obrázku červenou farbou). Dnes už pravdepodobne na Slovensku nenájdeme funkčnú kruhovú pec (posledná asi prestala fungovať pred 4 rokmi v Hlohovci). Tento typ pece je totiž veľmi náročný na ľudskú prácu a dnes sa používajú pece tunelové. Tunelová pec je (ako hovorí názov) tunel, kde na jednom mieste šľahá oheň a cez tento tunel sa na širokorozchodnom vozíku pohybujú naukladané tehly. Je to v podstate obrátený systém – oheň stojí a nepostupuje za tehlami, ale tehly prechádzajú cez oheň.
Najprv sa odkrylo hlinisko, lebo tehliarska hlina sa zväčša nachádza v hĺbke. Zeminu (v podstate odval) buď navŕšili okolo hliniska ako val, alebo (ako v Pezinku) zo zeminy vzniklo návršie, ktoré neskôr zarástlo náletovou vegetáciou (hlavne agátmi). Na hlinisku sa vyskytovali kopáči, ktorí ručne kopali hlinu do povozov, alebo huntíkov a neskôr pribudli hlavne korčekové nakladače. Z hliniska hlina putovala spomínanými povozmi, alebo úzkorozchodnou železničkou do továrne (v Pezinku v súvislosti s otvorením tzv. Novej jamy – nového hliniska, ktoré bolo vzdialenejšie ako pôvodné postavili na dopravu hliny priemyselnú lanovku – no a pred troma rokmi ju zrušili a dnes dopravujú hlinu Tatrovkami...).
Nakopaná hlina sa nechávala na hlinisku odležať (dozrieť) a až potom sa dopravovala do tehelne. V prípade tehelne s celoročnou prevádzkou sa pri lisovni zriaďoval sklad hliny pre možné výpadky v dodávke hliny (mrazy, dažde...), kde hlina ešte ďalej dozrievala.. V lisovni sa hlina v miesiči poriadne premiešala a zhutnila (za pomoci vody) a putovala do lisov, kde sa cez formy vytláčala von. Potom stačilo iba nekonečného tehlového hada rezať na jednotlivé tehly. Vylisované mokré tehly putovali umiestnené na drevených roštoch do sušiarne.
Potom „navážači“ vozík odtlačili do pece, kde „ukladači“ tehly podľa určitého spôsobu naukladali (uloženie bolo veľmi dôležité, aby všetky tehly boli dobre vypálené a nie prepálené, alebo nedopálené). Po uložení pecmajster zamuroval manipulačný otvor a peciari začali z vrchu sypať do násypných otvorov uhlie. Uhlie sa navrch nad pec (v podstate do podkrovia) dopravovalo košmi, vrátkom alebo niekde aj úzkorozchodnou železničkou po rampe. Po vypálení tehál pecmajster vybúral príslušný manipulačný otvor a „vyvážači“ vypálené tehly z pece vyviezli.
Tehly sa expedovali autami, alebo sa nakladali do železničných vozňov na rampe. Zväčša každý deň sa na vlečku tehelne pristavovali prázdne „zetky“ na nakladanie tehál a plné „uhliaky“ na vyloženie uhlia pre pece a pre kotolňu, ktorá bola zároveň aj energocentrom továrne. V kotolni sa vyrábala para, ktorá najprv poháňala parný stroj elektrogenerátora, ktorý vyrábal elektrinu pre všetky stroje (hlavne lisy) a po vykonaní práce sa výfuková para využila na vykurovanie sušiarní tehál.
Od roku 1925 prebiehala rozsiahla rekonštrukcia a modernizácia hornej tehelne. 31.10.1925 sa v objekte závodu uskutočnilo stretnutie v záležitosti stavebného povolenia na prestavbu kruhovky. Prítomný riaditeľ Otto Kubie, pezinský starosta L. Korinek, vedúci notár Šaško a zástupcovia železnice, okresného a krajského úradu a priemyselnej komory rozhodli o povolení prestavby s podmienkou, že jej súčasťou bude aj výstavba nového komína, vysokého 60 metrov s vrchnou svetlosťou 1.80 metrov. Zástupca železnice požadoval, aby bol komín postavený vo vzdialenosti 21 metrov od osy železnice podľa platných požiarnych predpisov. Kolaudácia hotovej stavby bola uskutočnená 14.8.1926. Následne sa vybudoval sa objekt lisovne č.1., ktorý sa skladal z poloautomatickej linky na výrobu tehál, nadpecnej sušiarne a kruhovej Hoffmanovej pece. Väčšinu stavebných prác realizovala firma Pittel a Brausewetter, beton-železobetónový staviteľský podnik, so sídlom v Bratislave. Štatistické technické výpočty realizovala firma Erhart a Ehmann, podnikatelství speciálních staveb, Teplice-Šanov. Projekty dodala firma Heckmann a Wedegärtner, inženýrska kancelář pro cihlářsky a keramický prúmysl, Viedeň. Po dokončení išlo o jednu z najmodernejších technických prevádzok svojej doby. Modernizácia sledovala predovšetkým zníženie energetických nákladov na výrobu tehly. Pri tzv. klenutých peciach všeobecne používaných v tej dobe bola pri vypálení 1.000 kusov plnej tehly spotreba uhlia 350-400 kg. Komorové pece mali spotrebu 230-280 kg uhlia na 1.000 kusov pálenej tehly a kruhové pece túto spotrebu zredukovali na 120-180 kg uhlia na 1.000 kusov plnej tehly .
10.9.1927 žiada riaditeľ Kriser o povolenie výstavby robotníckeho domu na bývalom Kohnovom majeri. V roku 1933 mala Kriserova tehelňa 3 Gibbsonove kruhové pece (modernizovaný typ Hoffmana a Lichtu), tzv. kruhovky a 3 umelé sušiarne . Hlina sa bagrom ťažila v hlinisku (dnes tzv. Stará jama) a preklopnými vozíkmi, ktoré ručne tlačili robotníci sa dopravovala do lisovne, prípadne sa podľa kvality nechávala ešte odležať na halde, resp. v špeciálnych betónových jamách - tzv. šlemoch. Hlina sa po vytlačení z lisu rozdelila na požadovaný formát orezávačom. Tehla sa potom ručne prekladala na koľajové plošinové vozne (resp. vozíky), na ktorých sa tehla vyvážala von na vysušenie, alebo do niektorej z troch umelých sušiarní, ktorými pezinská tehelňa disponovala. Vysušená tehla sa na koľajových vozíkoch dopravovala do kruhovej pece, kde sa po vypaľovala uhlím. Po vypálení sa hotová tehla vyvážala von na tragačoch. V I. pezinskej Kriserovej tehelni sa v spomínanom období vyrábala sa škridla, tehla, tenkostenný tovar a špeciálne výrobky pre moderné stavby. Tehelňa rozvážala svoje výrobky po celom, území Slovenska, no exportovala ich tiež na Moravu, do Rakúska a Poľska. Hodnota tehelne bola vyčíslená na 16 miliónov korún československých.
V máji 1943 tehelňa zamestnávala 330 robotníkov, v máji 1944 už len 225 robotníkov, preto bola nútená vyradiť striedavo jednu pec z prevádzky. Intervencie na úrade práce v Modre neboli úspešné pre celkový nedostatok síl na slovenskom trhu práce. Aj napriek čiastočnému obmedzeniu výroby však tehelňa pomerne dobre prosperovala. Podľa informácií NÚZ predala tehelňa 2.539.000 kusov plnej tehly.
Ak uvážime, že podľa historických prameňov pri vyradení jednej z pecí z prevádzky ( to znamená, že produkcia išla dole o 33%) bola produkcia 2,5 mil. tehál ročne. Na tento objem výroby by bolo potrebné cca 2 500 x cca 150 kg = cca 375 000 kg uhlia ( v prameňoch sa uvádza potreba cca 120 – 180 kg uhlia na 1 000 tehál). Za predpokladu, že v medzivojnovom období bola nosnosť vozňov na uhlie cca 10 – 15 t vychádza, že pri takomto zníženom výkone tehelne bolo potrebné denne vyložiť (a spáliť) cca 1 vozeň uhlia. Ak predpokladáme, že minimálne ½ produkcie bola exportovaná železnicou, tak 3 500 ks ( 2,5 mil. / 360 = cca 7000 / 2 = 3 500) tehál nakladali denne do „Z“-tiek. Pri hmotnosti jednej plnej tehly cca 4,7 kg a nosnosti vozňa cca 10 t sú to skoro 2 vozne denne. Avšak historické pramene uvádzajú iba množstvo predanej plnej tehly a o množstve ostatných výrobkov (škridla, dierová tehla...) nič nevieme, takže môžeme predpokladať, že tých vozňov bývalo viac... Akými lokomotívami obsluhovali vlečku tehelne v dávnej minulosti neviem, ale v 70–tych a 80-tych rokoch ju obsluhovala T 334, ktorá patrila Drevone Pezinok (v prípade jej poruchy ju zastúpila T 211 rovnakého vlastníka). Posun sa robil zväčša medzi 14:00 a 16:00. Vtedy sa už nepristavovali vozne s uhlím, lebo tehelňa bola plynofikovaná a nakladalo sa každý deň okrem nedele cca 4 – 6 vozňov.
PS: Je možné, že v popise som sa dopustil chýb, nie som totiž tehliar, avšak počas štúdia som chodil pravidelne cez prázdniny brigádovať do tehelne v Pezinku. Mám odrobené cca 4 mesiace na rôznych miestach tehelne. Pracoval som na výsypke lanovky, čistil som sušiareňské komory, prekladal som surové tehly zo sušiarne do vozíkov, vozil som tehly do pece... No a samozrejme ako najmladší som mal za povinnosť 2x denne zobrať dve smaltované krhly a zájsť partii po čapované pivo na blízku železničnú stanicu (do každej krhly po 17 pív) Pivo potom počas pauzy parťák rozlieval do pollitráku, ktorý koloval... Boli to zaujímavé zážitky, napríklad, keď nový riaditeľ zakázal pivo na pracovisku a vyvážači začali štrajk – takmer celý deň nevyvážali z pece tehlu, lebo podľa predpisu nemôžu pracovať v priestore, kde je viac, ako 60° C (vonku bolo 30° C ) – potom riaditeľ rezignoval, pivo bolo a práca sa rozbehla... Bohužiaľ v tých časoch ma vôbec nenapadlo fotiť..., a tehelniam som sa sporadicky venoval iba vtedy, keď so okolo nejakej prechádzal. A tak som si ani nevšimol, že pomaly odchádzajú do minulosti a rušia nákladnú lanovku, kruhové pece...
No a na koniec ešte jedna tehelňa – modelárska. Asi jediná priemyselne vyrábaná je tehelňa v H0 od firmy FALLER
Tehelňa Presľany - http://www.tehelnapreselany.sk
Cihelna Vysoké Mýto - http://cihelna.hrabcuk.cz
Cihelna Zeolit s. s r. o - http://www.hornictvi.info/techpam/kladno/kladno.htm
Cihelna Hlučín - http://www.cihelnahlucin.cz
Bratři Řehounkové, cihelna Časy s. r. o - http://www.cihelna-rehounek.cz/index.html; http://spz.logout.cz/uzke/cz_casy/casy.html
Tehelňa Stova Spišská Nová Ves - http://www.stova.sk/images/tehelna.jpg
Tehelňa Pezinok - http://www.pezinske-tehelne.sk/default.asp
Tehelňa ako model - www.faller.de
Marian Pavúk Paulini
ahoj pavúk ! zaujal ma tvoj článok jednak rozsahom spracovania, jednak tvojimi odbornými vedomosťami mimo "fachu". je vidno, že tehelne sú tvoja srdcová záležitosť. ja som sa opäť niečomu priučil. v našom okrese, konkrétne v obci breznička, pozorujem na žel. stanici výskyt tehál. jedná sa asi o výrobu spadajúcu pod ipeľské tehelne, a.s.. keď pôjdem nabudúce okolo a budem mať chvíľu čas, zastavím sa tam a ak niečo zaujímavé zistím, skúsim o tom napísať článok. inšpiroval si ma a aj vzhľadom k tvojej kritike v článku "príspevky na railnet" pripravujem seriál článkov o trati lučenec - utekáč. nejaké podklady som už získal, iné ešte budem musieť obehať. snáď ešte tento mesiac uverejním 1. časť, vzhľadom k prudko rozbehnutej výrobe modulov. k tvojmu článku tehelňa mám malý laický dotaz : nemal by byť na obrázku "kruhová pec - popis" vymenené označenie "vyberanie" a "nakladanie" ? bye zoro
vyberanie a nakladanie je v schéme správne. systém funguje tak, že po prejdení ohňa surovými tehlami (čím ich vypáli) vyberači (vyvážači) vyberú vypálené tehly von a za nimi idú navážači a tí ukladajú tehly. v podstate to vyzerá, ako keby vyvážači prenasledovali oheň a oheň zasa naháňa navážačov. medzi vyvážačmi a navážačmi je teoreticky stála medzera, ktorá sa ale stále posúva dookola. obe partie akokeby robili chrbtom k sebe. vyvážači ale postupujú dopredu a navážači stále cúvajú.
